Pretože podporuje prirodzený vývin dieťaťa. Po dlhé roky bol a stále je trend deťom v aktivitách „pomáhať“. Akonáhle má dieťatko 6 mesiacov, rodičia ho obložia vankúšmi a posadia, aby videlo na svet. Niektorý rodičia nečakajú ani do 6 mesiacov. Iný ho posadia bez opory. Síce sa trošku kolíše, ale veď keby aj spadlo, tak nie ďaleko. Nakonic to ustojí a – sedí. Ďalej radi pomáhame chodiť. Nevadí, že nám bolí chrbát od toľkého zohýbania sa, hlavné je, že naše dieťa už vie chodiť s pomocou. Natiahnuté ako mača, ale už na to predsa má vek. A keď aj nie, nevadí. Tí lenivší ho rovno šupnú do chodule. Medzi ďalšie obľúbené „pomoci“ patrí jedenie, kreslenie, slušné správanie a ďalšie.
Neviem, prečo je to tak. Prečo majú rodičia potrebu urýchľovať vývin svojich ratolestí. Možno to odpozorovali od okolia, možno je to nepísané pravidlo, boja sa, že by spadlo, alebo majú pocit, že inak by to dieťatko nezvládlo. Deti predsa potrebujú pomoc. To je pravda. Deťom máme pomáhať, nie však predbiehať prirodzený vývin.
Jedným z Montessori princípov je, že podporuje prirodzený vývin dieťaťa. Čo to ale znamená?
Mozog bábätka je po narodení veľmi málo vyvinutý. Na druhej strane sa mozog bábätka vyvíja veľmi rýchlo. Začínajú sa vytvárať nervové zakončenia a keď sa takého nervové zakončenie vytvorí, práve vtedy nastane moment, že sa dieťatko dokáže niečo naučiť. Montessori výchova rešpektuje práve tieto vývinové míľniky. Dieťatko nepomáhame k chodeniu tak, že ho učíme chodiť keď na to ešte nie je pripravené, keď sa ten spoj v mozočku ešte nevytvoril, ale až vtedy, keď nám samé dá indície, že už nastal ten správny čas.
Rozdiel je tiež v spôsobe, ako mu pomáhame v učení sa. Cieľom nie je, aby sa to naučilo čo najskôr, ale aby to zvládlo samé. Neučíme ho, ale motivujeme. Dáme mu priestor, čas a vhodné pomôcky. Napríklad veľa bezpečného priestoru, kde môže chodiť, tyč, pomocou ktorej sa dokáže vytiahnuť zo sedu na nôžky. Kresliť ho naučíme tak, že mu kúpime pastelky, pripravíme stolík na kreslenie, vyhradíme si na kreslenie čas a samozrejme kreslíme s ním. Nie však tak, že mu chytíme ruku, ale necháme ho experimentovať, motivujeme ho našimi kresbami, alebo inými obrázkami. Dieťatko nenútime, ale rešpektujeme jeho záujmy a podporujeme ho v tom.
Každé dieťa sa raz naučí chodiť. Či mu v tom pomôžete alebo iné. Deti sa učia hlavne príkladom. Napodobňujú dospelých, alebo starších súrodencov. Nechajme ich, nech to zvládnu samé.
Možno si poviete, že o tomto všetkom viem a nepotrebujem k tomu Montessori. Montessori ide ale ďalej. Učí nás, ako deťom skutočne pomáhať v ich prirodzenom vývoji. Učí nás, aké pomôcky použiť, čo je pre dieťatko dôležité, učí nás ako z detí vychovať slušné, sebavedomé a zručné deti, ktoré sa v živote nestratia. Montessori nie je len typ vzdelania alebo výchovy. Je to životný štýl.
