Veľmi ľahko. Veľa krát som s úžasom pozerala na mamičky, ktoré sa zúfalo snažili natiahnuť sveter alebo plienku na svoje bábätko alebo už aj väčšie dieťa, ktoré si pri tom išlo hlasivky vykričať. Bábätka mi bolo ľúto, maminy tiež. Nechápala som, prečo tie bábätká tak kričia a len som spokojne skonštatovala, že s týmto sme my našťastie nikdy nemali problém. Keď som sa snažila spomenúť si, prečo tomu tak bolo, pomohla mi moja dcéra keď sa ma raz spýtala, ako som ju obliekala keď bola ešte bábätko. No a vtedy to prišlo. Odkedy bola malé bábätko, všetko som jej komentovala. Všetko čo som robila. Teraz si vymeniť plienočku. Takto ju odopneme, vyberiem, pozri aké je ťažká. A času načas som na ňu mrkla a usmiala sa. Zaujalo ma počúvala. Sem tam božtek, pošteklenie. Keď sme obliekali veci, ktoré išli cez hlavičku, tak sme si z toho spravili hru Bu-bu-kuk. Asi si viete domyslieť, ako to fungovalo. Pri kuk sa vždy zasmiala a po plači ani stopa!
