Dá sa to vôbec? Toľko krát som bola svedkom toho, ako mama nesie na rukách plačúce kopajúce dieťa, lebo predsa už musíme ísť domov. No, dieťa samozrejme nechápe. Niektorí zúfalo vysvetľujú, iní sa ani o to nepokúšajú, len zdrapnú dieťa a hodia do kočíka, veď prestane.
Ja osobne som nikdy nemala problém odísť nielen z ihriska. Kdekoľvek sme boli, odchody boli a stále sú hračka. A tak som sa samozrejme rozhodla sa o to s vami podeliť.
Začali sme keď bola dcéra ešte maličká, povedzme okolo jedného roka, keď zistila, že nemusí ísť vždy tam, kam mama.
Vždy, keď sa blížil čas odchodu, napríklad z ihriska, som ju dostatočne vopred upozornila, že sa blíži čas ísť domov. Zvyčajne 15 minúť. Po 5 minútach som ju opäť upozornila, že o 10 minút odchádzame. Potom opäť o 5 minút neskôr, ešte 5 minút a ideme domov. O ďalšie 2 minúty: ešte máš 3 minúty na hranie a potom ideme. Potom ešte minútku až nakoniec som povedala, OK už je čas, ideme domov. Žiadny plač, krik, kopanie nôžkami. Bez problémov sa zdvihla a išla. Samozrejme je dôležité čas naozaj sledovať, aby si dieťatko zafixovalo tie časové intervaly. Časom sa naučia, ako dlho vlastne tých je 10 alebo 15 minút trvá. Jednoznačne je potrebné byť úprimný, nevymýšľať si. Na druhej strane, žiadny stres. Pokiaľ sa pozabudnete, nič sa nedeje, nejaký ten časový odhad už určite máte.
Samozrejme, že keď už bola trochu väčšia, začala vyjednávať, že sa jej ešte nechce. Vtedy nastal čas trošku metódu upraviť. Povedala som, že už budeme musieť ísť domov, ale namiesto toho, aby som jej oznámila, koľko času máme, spýtala som sa, ako dlho chce ešte zostať, pričom spočiatku som jej dala na výber. Chceš zostať 10 minút alebo 15 minúty? Keď si vybrala, samozrejme som opäť sledovala hodiny. Hlavne zo začiatku je tiež dobré nastaviť časovač a opäť pripomínať po pár minútach, koľko času ešte má.
Neskôr sme prešli k tomu, že si už sama povie, koľko minút ešte chce. Ak si vyberie čas, s ktorým súhlasím, tak súhlasím. Ak je to ale príliš dlho, napríklad 30 minút a ja mám len 15, tak navrhnem iný čas. Tu je dôležité navrhnúť menej, ako v skutočnosti máme, aby bol priestor na kompromis. Trochu vyjednávame. Poviem, že 30 minút by bolo super, ale toľko žiaľ nemáme, navrhnem 10. pokiaľ súhlasí, super, začíname počítať. Ak navrhne iný čas, s ktorým súhlasím, tiež super. Ak nevrhne taký, s ktorým nesúhlasím, tak sa posuniem o kúsok ďalej a takto až kým nie sme obidve spokojné.
Tu nastávali 3 situácie.
1 Po 3 minútach sme si spokojne odcupitali domov.
2 Zistila, že tie 3 minúty, ktoré sama navrhla vlastne nestačia, tak sa snažila získať ďalší čas. Napriek tomu, že sme mali ešte ďalších 15 minút, tak som trvala na odchode už po tých 3 minútach, pretože tak sme sa dohodli. Povedala som jej, že ak nabudúce bude chcieť zostať dlhšie, môžeme navrhnúť 5 alebo 10 minút, ale teraz sme sa dohodli na 3 a preto to dodržíme. Pretože ak nebudeme dodržiavať dohody, tak nabudúce nebudeme môcť spraviť ďalšiu.
3 Po minútke povedala, poďme domov už teraz.
Pokiaľ máte bábätko mladšie ako 1 rok, vrelo odporúčam začať čím skôr. Pokiaľ máte dieťatko staršie, tak spočiatku sa určite stretnete so vzdorom, ale ak vytrváte a hlavne nebudete autoritatívny, ale naozaj sa budete snažiť o dohodu, tak nikdy nie je neskoro.
